Na prvú slovenskú známku čakali davy od polnoci

03.02.2016 00:00

Na prvú slovenskú známku čakali davy od polnoci

Jena Opoldusová, Pravda | 03.02.2016 09:00

Seriál Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazerá do zákulisia umenia a kultúry. V aktuálnej časti si priblížime, ako sa robí známka.

Prestížne ceny už Martin Činovský dávno prestal počítať. Hoci má medzi nimi aj šperky ako Najkrajšia rytá známka Európskej únie. Podpis autora na najmenšej grafike sveta má sotva tri desatiny milimetra, takže je takmer neviditeľný, jeho meno je a zostane so známkovou tvorbou nerozlučne spojené. „Odkedy nemáme vlastné peniaze, známky sú vlastne jediné ceniny, ktoré reprezentujú krajinu pôvodu,“ pripomína.

Známka je síce len niekoľko štvorcových centimetrov potlačeného papiera, do jej zúbkovaného rámčeka však dokáže vtesnať ľudí, mestá, veľkolepé umelecké diela, ľudové zvyky, nádheru prírody aj mimoriadne historické okamihy.

„Len slovenských známok som vytvoril viac ako stovku. Keď k tomu prirátam aj československé, bude ich viac ako 170. Musím to spočítať, pripravuje sa totiž moja monografia,“ priznáva všestranný umelec, ktorý sa venuje aj grafike, maľbe, ilustrácii a navyše tiež komponuje hudbu.

V Périgueux sa naučil najviac

„Od vzniku Československa v roku 1918 žiadny Slovák nebol profesionálnym rytcom známok,“ pripomína prvý slovenský rytec známkovej tvorby. V polovici 80. rokov narušil hegemóniu pražskej ryteckej školy. Navyše mal na to najvyššie akademické vzdelanie.

Ako malý chlapec zbieral známky. Hoci už vtedy rád kreslil, ešte netušil, že raz ich bude aj sám vytvárať. Rodičia trvali na tom, aby mal všeobecné vzdelanie. Popri tom však navštevoval výtvarný a hudobný odbor na Ľudovej škole umenia. Prijímačky na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave urobil na prvý raz. Očarený tvorbou Albína Brunovského túžil byť jeho žiakom, v treťom ročníku ho vynikajúci slovenský grafik vzal na oddelenie knižnej tvorby.

„Bývalí susedia, ktorí emigrovali do Kanady, mi posielali kvalitný papier a nástroje. Aby som ušetril, robil som čo najmenšie grafiky. Do Bratislavy chodieval rytec známok z Prahy Josef Herčík, ktorý nám v dielni ukazoval, ako sa to robí. Albín ma pobádal: to by sa ti vzhľadom na tvoje miniatúry hodilo, mohol by si to skúsiť,“ spomína Martin Činovský.

Na Slovensku sa však rytectvo známok nemal kde naučiť, žiadna škola u nás neexistovala. A robili sa okolo toho tajomstvá, veď sú to ceniny rovnako ako peniaze. „Vtedy Brunovský povedal, že by som mohol rytectvo poštových známok robiť ako tému umeleckej ašpirantúry. Albín bol mojím školiteľom a Herčík odborným konzultantom,“ pokračuje. V rámci praxe ho vyslali na pobyt v Štátnej tlačiarni poštových známok vo francúzskom Perigeux.

„Bola to superškola, v ktorej som strávil päť mesiacov. Dostal som sa k všetkej technike a technológii, spolupracoval som s kolegami rytcami, ktorí robili poštové známky, všetko som si mohol vyskúšať. Čo v Československu trvalo niekoľko týždňov, to som tam mal hotové za 30 minút. Tam som sa naučil najviac,“ vysvetľuje.

Výstupom umeleckej ašpirantúry mala byť okrem teoretickej práce aj známka. Téma – 350. výročie vzniku Trnavskej univerzity s portrétom jej zakladateľa Petra Pázmanyho. „Nastali však problémy. Odrazu som mal zakázaný vstup do pražskej Poštovej tlačiarne cenín, nevyhovovala francúzska technológia. Potom som sa dozvedel, že známku zadali vtedajšiemu prorektorovi VŠVU. Bolo by teda smiešne, keby mu fušku vyfúkol nejaký ašpirantík,“ spomína.

Potom to už išlo

Známka k 10. majstrovstvám sveta vo volejbale žien, ktoré sa konali v roku 1986 v Prahe, je prvá v ohromnej plejáde Činovského známkovej tvorby. Ani vtedy nešlo všetko hladko. „Úradník z vtedajšieho ministerstva spojov dovtedy hľadal, kým nenašiel. Vraj pod volejbalovou sieťou, ktorú vyryť v negatíve bola riadna fuška, chýba na zemeguli akýsi ostrovček. A čo ak práve odtiaľ na majstrovstvá sveta prídu,“ hovorí o zákulisí vzniku prvej československej známky, ktorej rytcom bol Slovák.

„Ale prvá známka, ktorej autormi boli Slováci, bola tá k 125. výročiu Matice slovenskej. Albín Brunovský bol autorom výtvarného návrhu, ja som ju realizoval. Hneď dostala ocenenie Známka roka aj v medzinárodnej ankete Mladej fronty ju vyhlásili za najkrajšiu známku roka. A potom to už išlo…“ spomína na rok 1988. Obviňovali ho zo šírenia poplašnej správy, keď v roku 1992 upozornil, že ak dôjde k rozdeleniu Česko-Slovenska, treba myslieť aj na slovenské známky. „Keď nevznikne Slovenská republika, výtvarný návrh sa hodí do kýbľa alebo strčí do múzea. Väčšia škoda, ak naša známka nevznikne,“ argumentoval.

Na prvú slovenskú známku, na ktorej bol štátny znak, čakali 1. januára 1993 záujemcovia pred Hlavnou poštou v Bratislave už od polnoci. „Nekonečný rad sa tiahol až k tunelu. Policajti ma museli prepašovať dovnútra ako autora, ktorý ide na autogramiádu,“ spomína. „Okamžite sa našli kšeftári, ktorí nakúpili väčšie množstvo hárčekov a osemkorunovú známku predávali na konci radu za 500 korún. Poštu mali zatvoriť o 17. hodine, nakoniec bola otvorená, až kým sa všetko nepredalo. Dostal som ,pisársky kŕč', lebo na známkové hárčeky som dal okolo 3500 podpisov.,“ pridáva perličky. Zohnať ju dnes je veľký problém, jej filatelistická hodnota preto výrazne vzrástla.

Filatelistov zaujímajú chyby

„Na britských známkach nie je napísaná krajina pôvodu, len silueta kráľovnej. Je to ich privilégium, pretože vytvorili prvú známku. Na amerických sú prezidenti portrétovaní až po smrti, inak tam dajú hocikoho. Na známke nesmie byť reklama. U nás sa portrétujú len nežijúce osobnosti okrem hlavy štátu,“ vysvetľuje umelec, ktorý vytvoril známky všetkých štyroch slovenských prezidentov. Existujúce pravidlá však v našich zemepisných šírkach vraj neplatia vždy.

Rytina poštových známok je jednou z najnáročnejších grafických techník. Sú robené vo formáte známky a do jediného milimetra treba vtesnať 6 až 8 liniek. Ak sa rytec pomýli, môže niekoľkomesačnú prácu zahodiť do koša. „Niektoré sa robia ľahšie, niektoré ťažšie. Zabrať mi napríklad dala známka k 400. výročiu konania žilinskej synody, ktorú sme robili s Dušanom Kállayom. Išlo o najväčšiu rytinu, čo som kedy robil. Získali sme za ňu dve najprestížnejšie ceny: Najkrajšia rytá známka Európskej únie v Bruseli aj Najkrajšia známka sveta za rok 2011,“ konštatuje.

E-maily síce vytláčajú korešpondenciu, no zániku známok sa neobáva. „Len v Číne je evidovaných desať miliónov filatelistov. Keď urobíte známku, ktorá je pre zberateľov zaujímavá, tak sa po nej zapráši,“ hovorí výtvarník a rytec, ktorému záleží na bezchybnosti tvorby. „Lenže filatelistov zaujímajú práve chyby,“ dodáva Martin Činovský.

 

http://kultura.pravda.sk/galeria/clanok/381982-na-prvu-slovensku-znamku-cakali-davy-od-polnoci/

 

© 2009 Martin Činovský

Vytvorené službou Webnode